HONDURAS
Honduras
Prvou krajinou o ktorej by som Vám chcel napísať je Honduras. Navštívil som ho v lete, v mesiacoch júl a august v roku 2007, za účelom inštalácie dvoch strojov vyrábaných mojím bývalým zamestnávateľom.
Asi si pri počutí názvu tejto krajiny skúšate svoje zemepisné znalosti.
Honduras leží v strednej Amerike a jeho susedia sú zo západu Guatemala, z juhu El Salvador a východnú hranicu má s Nikaraguou. Severnú časť pobrežia obmýva Karibské more a juhovýchodné pobrežie Tichý oceán. Z dostupných informácii som zistil, že je to druhá najchudobnejšia krajina v Strednej Amerike. Približne rovnako ako Honduras je ekonomicky na tom El Salvador a prím medzi chudobnými hrá Nikaragua. Rozloha 112 090 km2 t.j. asi ako Bulharsko teda , 1,5 krát väčší ako Slovensko, počet obyvateľov 7,4 milióna , zloženie obyvateľstva 90 % miešanci (mestici), 7 % indiáni, 2% belosi.
Honduras sa delí na 18 departamentov, má veľké nerastné bohatstvo hlavne zlato, striebro, antimón, zinok a olovo. Ťaží sa tu množstvo vzácneho dreva ako céder, mahagon alebo eben. V poľnohospodárstve prevláda pestovanie kávy, tabaku, bavlny, citrusových plodov a cukrovej trstiny. Priemysel je malo rozvinutý.
Časový posun mínus 8 hodín od času slovenského času ( SEČ ).
Počasie. Možno sme mali šťastie , že sme boli v Hondurase v júli a auguste, keď je tu obdobie dažďov ( trvá od mája do októbra ) a teda najchladnejšia časť roka. Napriek tomu teploty na poludnie pri jasnej oblohe prekračovali 30 stupňov Celsia.
Mena lempira , 1 Euro = 26,3 lempirov, alebo 1 lempira = 1,2 Sk, skratka HNL\Lps.
Lempira nesie meno podľa indiánskeho náčelníka, ktorý svojho času (okolo roku 1535) bojoval proti španielom. Pre zaujímavosť všetky bankovky s hodnotou od 1 lempiry sú papierové.
Tegucigalpa
Moje zážitky z Hondurasu sa vo väčšine spájajú z jeho hlavným mestom Tegucigalpou, a jeho blízkym okolím, kde sme prežili asi 40 dní ( väčšinu v práci).
Názov hlavného mesta Tegucigalpa v starovekom jazyku Nahuatl znamená Strieborná hora a rozkladá sa vo výške asi
Tegucigalpa sa rozprestiera vo viacerých údoliach a na kopcoch nad nimi. Úžasný pohľad sa nám naskytol, každý deň, keď sme sa autom viezli z práce na hotel. Cestou sme sa museli vyšplhať na kopec a mali sme nádherný pohľad na väčšinu mesta. Keď sa k tomu pridalo i zapadajúce slnko, alebo začínajúci večer, atmosféra bola o tom podmanivejšia. Mohol som pozorovať a kochať sa pohľadom na údolia, kopce, malé farebné body do ktorých sa scvrkli domy a zeleň (skutočnú zelenú zeleň) pokrývajúcu špičky kopcov. Pravdupovediac takto z výšky Tegucigalpa vyzerala inak ako keď zídete dolu. Predmestské časti po oboch stranách hlavnej cesty, ležiace na okolitých kopcoch, sa vyznačujú nahusto na sebe nastavanými domami a domčekmi. Sú tu vidieť jednoposchodové domy, ale i prízemné chalúpky s plechovou strechou, niekde dokonca s kúskom kukuričného políčka.
Viete napríklad, že nad Tegucigalpou sa týči betónová socha Ježiša Krista s roztiahnutými ochrannými rukami, vysoká aj s podstavcom asi
Ďalším zaujímavým miestom našej návšteve bolo historické centrum s viacerými starými kostolmi a bulvármi. Najznámejší a asi najväčší je Bulvár Morazan, pomenovaný po významnom politikovi, spisovateľovi a vojakovi Franciscovi Morazánovi.
Navštívili sme i moderné a zaujímavé honduraské múzeum Museo Nacional, ( za symbolické vstupné 8 Lempiras asi 10 Sk) ktoré nás zoznámilo s históriou i súčasnosťou tejto krajiny a ponúklo nám i špičkovú 3D virtuálnu projekciu starého sídla máyov Copain , jednou z turistických zaujímavostí Hondurasu. Na plátne dlhom asi 10 a vysokom
Pre mňa bola zaujímavá i nedeľná návšteva katedrály Suyapa, kam som prišiel v čase končiacej sa pravidelnej omše za spevu prítomných. Po skončení omše sa prítomní zhromažďovali pri oltári a kňaz ich s vyvýšeného miesta kropil svätenou vodou.
Ďalšou turistickou atrakciou v blízkosti Tegucigalpy je dedinka Valle de Angeles, položená vo výške asi
Cesta, práca
Moju cestu som nastúpil 16. júla krátko po návrate z rýchlo organizovanej dovolenky. Keď som uvidel letenku na chvíľu sa zatmelo pred očami. Nástupné letisko Viedeň, kde som sa stretol s mojím nemeckým kolegom Christianom. Let Viedeň – Madrid dĺžka letu 2 hod 40 min, let Madrid – Mexico City trvajúci asi 11 hod, z Mexico City do San Salvadoru dĺžka letu asi 2 hod a konečne San Salvador – Tegucigalpa dlžka letu 45 minút aj so vzletom a pristátím. Skutočne som sa nepomýlil iba 45 minút. Na naše pomery trochu zvláštne, keď vás Airbus A320- 100 s kapacitou 160 cestujúcich prepravuje na vzdialenosť približne
Pristávanie na letisku v Tegucigalpe ( asi 18:00 hod. miestneho času) bolo v skutku dobrodružné, pretože z okna lietadla som videl cestu a na nej autá, okolo cesty domy a to iba pár desiatok metrov od nášho lietadla, ktoré ešte nebolo na zemi. Nakoniec sme šťastne pristáli, vyzdvihli sme si našu doráňanú batožinu, prešli pasovou kontrolou, kde si nás vyfotili a môjmu nemeckému kolegovi odobrali dokonca odtlačky prstov. Pri východe z letištnej haly sme odbili dotieravých vekslákov, ktorí nám ponúkali „výhodný“ výmenný kurz dolára za lempiru ( ako sa nakoniec ukázalo bol porovnateľný s kurzom, ktorým sme menili doláre na hoteli, alebo v banke ). Nasadli sme do auta s nemeckými kolegami z miestnej fabriky dlhodobo pracujúci v Hondurase Seppom a Edbergom (obidvaja majú honduraské manželky), ktorí nás čakali na letisku a zaviezli nás do hotela. Pri prvom honduraskom pive Port Royal (pivo je to naozaj dobré a nemci nezabudli pripomenúť, že preto, lebo ho varí nemecký pivovarník ), sme začali plánovať našu ďalšiu činnosť a to hlavne dopravu do asi
Nakoniec sme šťastne dorazili na miesto určenia a začali sa zoznamovať s ľuďmi a s prostredím. Edberg nás previedol výrobnými halami až k strojom, ktoré sme mali v Hondurase inštalovať, a tak ako vždy v novom priestore som mal obavy, že tu sám nabudúce určite zablúdim. Po príchode na miesto začína naša práca. Stroje treba vizuálne skontrolovať a zistiť poškodenia, ktoré vznikli počas prepravy. Keďže som na Slovensku dozeral na balenie strojov, cítil som kus zodpovednosti za to, že dorazia k zákazníkovi v poriadku. Po obhliadke nastáva chvíľa napätia, či sme schopní zistené škody opraviť sami, či nám budú stačiť pribalené náhradné diely, alebo nastane problém so zháňaním materiálu. Našťastie stroje tak dlhú cestu prežili bez väčších poškodení. Následne treba čo najskôr dohodnúť pripojenie strojov na elektrické napätie ( v Hondurase 3x440 V, PE, 60 Hz ) a tlakový vzduch. Pri kontrole prívodného elektrického káblu márne namietam, že farby vodičov biela, červená, modrá a hnedá sú proti európskym predpisom a normám, ale aspoň, že vyhovuje ich prierez. Pre istotu si zapojenú prívodnú zásuvku kontrolujem, pretože asi 18-20 ročné stále sa usmievajúce dievča oblečené v pracovnej kombinéze, so šiltovkou, na ktorej má ochranné okuliare a ktoré zásuvku zapájalo vo mne nevzbudzuje dôveru. Nakoniec je všetko v poriadku a ja jej so vztýčeným palcom pravej ruky a španielskym „ Gracias“ ďakujem za spoluprácu. Usmeje sa na mňa ešte viac a spokojná odchádza. Dievčinu som videl vo fabrike ešte viackrát a často pri štartovaní motorovej elektrocentrály, ktorú zapínala pri častých výpadkoch napätia. Edberg nám hovoril, že počas jedného dňa mali až 16 prerušení dodávok elektrického napájania. My počas jedného z pracovných dní sme ich pozorovali maximálne šesť. Výpadky samozrejme neboli pravidelné, jeden deň nič, druhý deň šestnásť. Neviem si to predstaviť u nás.
Po ustavení strojov, ich vyvážení a celkovej kontrole mechanických častí môžeme pristúpiť k oživovaniu strojov s elektrickým napätím. Pre istotu všetko minimálne dvakrát kontrolujem (chybu si tu nemôžeme dovoliť), a zapínam hlavný vypínač na prvom i druhom stroji. Všetko OK.
Jednotlivé dni sa na podobných služobných cestách na seba dosť podobajú: hotel, cesta do a z fabriky, priemerne 10 hodín v práci, minimálne šesť dní v týždni. Popritom obsluha a nastavovanie strojov, školenie operátorov a údržbárov, príprava dielov, úprava programov pre riadiaci systém a operačný panel, zháňanie materiálu, komunikácia so zákazníkmi a reagovanie na ich niekedy väčšie , niekedy menšie požiadavky týkajúce sa funkcie strojov a kvality zváraných dielov, riešenie každodenných pracovných problémov. Po večernom návrate na hotel sprcha, prezliecť, reštaurácia alebo obchod. Večerné posedenia pri jedle sú tu dobrou príležitosťou spoznať sa so svojimi kolegami, porozprávať sa, poprípade riešiť i nejeden pracovný problém.
Zábava
Je pravidlom, že pred každou reštauráciou, barom, alebo obchodným domom v centre mesta stojí ozbrojená stráž, niektorá iba s koltom pri páse, ale väčšina s puškou veľkej ráže. Ozbrojencom to ale nebraní otvoriť dvere prichádzajúcim hosťom a pozdraviť. Pred bankou dokonca stáli dvaja chlapi v nepriestrelných vestách a so samopalmi. Pre mňa ako rodeného pacifistu a človeka, ktorý aj na základnej vojenskej službe strieľal zo zbrane snáď iba tri krát, z toho raz slepými, to bol pohľad, pri ktorom mi naskakovali zimomriavky.
Jednu z nočných prehliadok mesta sme spolu s honduraskými kolegami ukončili na miestnej diskotéke, kde nás pred vstupom „ošacovali“ či nemáme zbrane a kontrolovali nám doklady. Diskotéka to bola podivná, pripadalo mi to, akoby sme niekomu vstúpili na dvor pred jeho rodinným domom. Za bránou pod plátnovým prístreškom nastavané stoly a stoličky, na zemi štrk a hudba znela z nízkeho domu v ktorom bol bar a vyvýšený tanečný parket. Trojdecové fľaškové pivo nám doniesli vo vedre s ľadom. Vedro bolo pozinkované, aké sa u nás používa na dedinách. Diskotéka to bola zrejme známa, pretože tam bolo dosť ľudí a dovolím si tvrdiť, že nikto z návštevníkov nemal menej ako 20 rokov. To že nám pri parkovaní pomáhal mladík s obrovskou puškou v ruke, už nikoho nevzrušovalo.
Doprava
Všade mi chýbalo značenie či smerov na cestách, ulíc. Trochu nám pomáhala mapa, ktorú sme si kúpili. na hoteli, ale na mape aj keď sa zdala podrobná tiež nebolo všetko značené. Nič iné sa nedalo robiť než sa danej situácii prispôsobiť. To v praxi znamenalo nerozčuľovať sa keď sme zablúdili, hľadať cieľ cesty o niečo dlhšie než sme si mysleli, informovať sa na hoteli o ceste, opýtať sa okoloidúcich, alebo chlapíka na parkovisku. Aj napriek rečovej bariére ľudia ochotne pomáhali, radili a ukazovali. Buenos dias alebo Por favor nám v tom trochu pomáhali.
Jednoznačne najpočetnejším druhom áut v Hondurase sú pick-upy. A to pick-upy dvoj-troj alebo štvor až päťmiestné. Keď prirátam aj miesta na korbe, tak v niektorých prípadoch sa dalo hovoriť aj o pätnásťmiestnom aute. 95% aut má na sklách čierne fólie a niektoré dokonca aj na prednom skle. Niektoré autá mali fólie na predných sklách nalepené spôsobom: hore široký pruh, dolu široký pruh, takže sa zdalo akoby šofér pozeral iba cez prostrednú nepolepenú časť, skoro ako z tanku. Čo sa týka výrobcov áut na honduraských cestách prevládajú japonské a kórejské značky. Najpočetnejšie sú asi Nissan, Toyota, Mitsubishi, Isuzu, Huindai a KIA. Menej je tu VW, Peguetov, Fiatov. Škodovku som nevidel žiadnu.
Autobusy to je kapitola sama osebe, pretože v H. neexistuje vlaková doprava, a v T. nemajú trolejbusy ani električky, stáli sa jedinou hromadnou dopravou. Je to typ autobusov, ktoré môžeme vídať v amerických filmoch, také hranaté škatule, väčšinou žltej farby, na čelnej maske s nápisom BLUE BIRD. Videl som ako pri konci pracovnej zmeny, keď ľudia prichádzali k autobusom, ktorých bolo snáď 8-10, vodiči bojovali o svojich zákazníkov, ako leštili puklice na kolesách ( tie boli asi jediné, čo sa na autobusoch lesklo ), ako sa snažili, čo najskôr vyraziť a predbehnúť tak svojich kolegov, alebo konkurentov. V dopravnej tlačenici, ktorá sa odohrávala po oboch stranách mierne rozšírenej cesty, pretože o žiadnej autobusovej stanici sa nedá hovoriť, pomáhali cestujúci „svojím“ vodičom tak, že sa vystrčili z okien, alebo dverí autobusu a mávaním, alebo pokrikovaním sa snažili urobiť miesto práve pre ten svoj autobus. V prípade, že ste im nedali prednosť, „odmenili“ vás pobúchaním po vrchnej kapote auta, tak ako sa to stalo nám. Spočiatku mi nebol jasný systém autobusových zastávok a niečoho čomu u nás hovoríme cestovný poriadok. Iba málokde som videl nástupištia a označenie zastávky a o nejakých ceduliach s odchodmi autobusov sa nedá ani hovoriť. Napriek tomu autobusová doprava tu funguje a veľa ľudí je na nej závislých. Neskôr na jednej z mála nedeľných prechádzok som mal možnosť pozorovať tento „systém“. Človek idúci po chodníku, alebo krajom cesty si zamával na autobus, ten zastavil, alebo spomalil aj napriek tomu, že predchádzajúca zastávka bola vzdialená len 20-30 metrov, cestujúci nastúpil, alebo naskočil za jazdy. Po ďalších 50 metroch autobus stál znova a priberal ďalšieho pasažiera. Podľa toho čo som sa následne dočítal autobusy jazdia v časových intervaloch, ktorý kedy a ako to vedeli snáď iba šoféri.
Ďalším spôsobom prepravy v T. sú taxíky. Je ich tu naozaj veľa. Všetky sú biele so žltými identifikačnými nálepkami na dverách a oknách. Hovorí sa, že nie sú drahé, ale pred nástup je dobré si dohodnúť cenu. Myslím si, že keď šoféri vidia cudzinca cena sa zvyšuje. Ako dopravný prostriedok mi v Hondurase chýbali bicykle. Videl som ich tam veľmi málo. Možno to súviselo s tým, že premávka i v autách je tu niekedy životu nebezpečná.
Dopravné predpisy . To, že je na ceste dvojitá neprerušovaná čiara, ktorej predchádza dopravná značka „Zákaz predbiehania“, neznamená, že vás nikto nebude predbiehať. Tu platí zásada nepredbehneš ty, predbehnú teba. Pri jazde v trojprúdovke, kde v našom smere boli dva dopravné pruhy a opačnom jeden oddelený dvojitou súvislou čiarou, slúži prostredný pruh na predbiehanie v oboch smeroch. Na naše pomery trochu divoká predstava, ale v H. to funguje, musíš počítať ty aj všetci ostatní s tým, že každú chvíľu sa ti objaví auto v protismere a mať dobré brzdy. Premávka sa trochu ukľudňuje, keď sa na ceste objavia dopravní policajti, ktorí majú stále stanovištia, napríklad po ceste z hotela do práce na vzdialenosti približne
Neodmysliteľnou súčasťou honduraskej cestnej premávky je trúbenie áut.
Napr. taxikári keď idú okolo trúbia, dávajú tým okoloidúcim na známosť „ Som voľný, nechceš sa odviesť ?“. Pri čakaní na semaforoch, sekundu po naskočení zelenej sa ozývajú húkačky niektorých vozidiel. Jeden krát sa môj kolega za volantom na chvíľu zamyslel, nevšimol si zelenú a rozbehol sa až na trúbenie. Uťahoval som si z neho, že už na to trúbenie čaká. Pri predbiehaní vám predbiehajúci šofér svojim trúbením oznamuje čo má v úmysle. Najhoršie to snáď býva v dopravných zápchach, vtedy trúbia asi všetci.
Jeden z kolegov, rodený nemec, ktorý sa usadil v Hondurase tvrdil, že musel dokonca znefunkčniť klaksóny na svojich autách, pretože jeho temperamentná honduraská manželka ich používala snáď stále. Smerovky sa používajú iba výnimočne a to iba vtedy keď náhodou fungujú, pretože technický stav starších vozidiel je mierne povedané mizerný. Videli sme taxíky, jazdiace za tmy, ktorým nesvietili zadné svetlá, alebo nákladné auto, ktorému síce svietili zadné svetlá ale iba biele, výfukové výpary pri rozjazde niektorých vozidiel, dokázali vytvoriť čiernu hmlu na ceste. Nespočetne krát bolo vidieť pri ceste odstavené auto, alebo autobus s otvorenou kapotou a ich majiteľov a vodičov zohnutých nad motorom, alebo ležiacich pod svojím prepravným prostriedkom. Alebo stav pneumatík na niektorých autách bol pre nás zarážajúci. Dezén iba kde-tu, alebo dokonca žiadny, pneumatika úplne hladká, dezén ala formula jeden. Zaujímavým prostriedkom na vynútenie si prednosti v jazde je vytŕčanie rúk vodičov z okien vozidiel. Vystrčenou rukou vám naznačujú „stoj idem ja!“.
Cena benzínu v Hondurase je 60-65 Lempiras za galón, t.j. za
Samozrejme podobné poznámky sú spôsobené aj nízkymi zárobkami v tejto časti strednej Ameriky. Veľa ľudí žije v chudobe, tí šťastnejší pracujú za mizerný plat, alebo sú podporovaní príbuznými, ktorí pracujú v zahraničí, väčšinou v USA.
A čo ľudia? Celkom priateľskí a milí. Vo fabrike sme sa s nimi stretávali najčastejšie. Väčšina sa na nás usmievala a zdravila nás, čo nebýva všade zvykom. Keď sme požiadali o akúkoľvek pomoc, nebol žiaden problém. To isté platilo v obchodoch i v hoteli. Pri prechádzkach centrom mesta nás síce okrikovali špinavé malé deti, pýtajúce si peniaze a nejeden z našich kolegov, žijúcich už dlhší čas v týchto končinách, sa s nami podelil aj o nepríjemné zážitky, ktoré nás, našťastie obišli.
Náhľad fotografií zo zložky Honduras